Najdlhší deň a najkratšia noc –
deň letného slnovratu nastal na Slovensku v nedeľu 21. júna 2015 o 18. hodine 38. minúte LSEČ. V tomto okamihu sa skončila astronomická jar a začalo astronomické leto.
(klikni na video cez facebook)
Túto významnú astronomickú udalosť oslávili piloti SLA zo šurianskeho letiska Peter Máčik so synom a Milan Frišo starší, mladší i najmladší zaujímavým a zároveň pre nich typickým spôsobom. Privítali východ Slnka nad Zoborom na palube lietadla a urobili nádherné zábery.Veríme, že na budúci rok sa pridajú ďalší letci a privítame príchod leta v čo najväčšom počte. Bola by to pekná tradícia.
Astronomické minimum
LETNÝ SLNOVRAT (lat. Solstitium, gr. Heliostation) je okamih, kedy Slnko vrcholí (kulminuje) v nadhlavníku (zenite) – na obratníku RAKA.V tomto okamihu sa Slnko na oblohe vzdiali najďalej od rovníka smerom na sever. Slnečné lúče dopadajú kolmo na rovnobežku 23,5o severnej geografickej šírky, ktorú voláme
obratník RAKA. 
Slnko je najvyššie a zároveň najdlhšie nad obzorom. Od tohto okamihu sa začne symbolicky vracať späť k rovníku (odtiaľ názov „slnovrat“) a deň sa postupne skracuje.
Slovník pojmov
nadhlavník = zenit, je myslený bod na oblohe kolmo nad pozorovateľom
Obratník Raka – rovnobežka na severnej pologuli – 23° 27' 16" severnej geografickej šírky, kde Slnko vrcholí v nadhlavníku a slnečné lúče dopadajú v čase obeda kolmo na zemský povrch. Tento jav nastáva len raz do roka – 21. júna – v deň letného slnovratu
Historické minimum
Tradície osláv letného slnovratu u nás
Letný slnovrat znamenal dôležitú udalosť v kultúrach na celom svete. Oslavy sprevádzali obrady motivované kultom Slnka a ohňa.
Aj Slovania patrili k vyznávačom Slnka. Slnovrat považovali za začiatok novej etapy života – znamenal regeneráciu prírodných síl, ale aj síl človeka.
Táto tradícia má pôvod v indoeurópskej mytológii starých Slovanov.
Zvyky starých Slovanov zaznamenal arabský cestovateľ al Masúdí v 10.storočí.
K oslavám neodmysliteľne patril oheň, ktorý sa tešil veľkej úcte. Nesmel sa požičiavať, ani zahasiť. Mal horieť čo najdlhšie.
Tradičné bolo pálenie obrovských vatier na miestach dobre viditeľných z obce, okolo ktorých tancovali a spievali dospelí aj mládež. K dohárajúcej vatre patrilo aj jej preskakovanie, sprevádzané spevom a tancom. Obrad mal magicko-očistnú funkciu.
Dievčatá zakladali ohníčky týždeň pred Jánom, na Jána, aj po Jánovi. Ohne mali privolať dážď a popol z nich mal ochraňovať novú úrodu.
Predstavy o začínajúcom klesaní Slnka z najvyššieho bodu nebeskej klenby symbolizovali horiace kolesá spustené z vrchov do dolín.
Rozšírené bolo aj vyhadzovanie zapálených fakieľ.
Do vatier, ktoré symbolizovali silu Slnka, dávali ľudia kúsok cesta, posúch alebo odrobinky pečiva.
Tieto postupy boli pozostatkom pôvodných obetných rituálov Slovanov pred nástupom kresťanstva.
Po rozšírení kresťanstva nastala snaha vykoreniť pohanské zvyky, mnohé z nich však cirkev prebrala a zachovali sa v obmenenej forme.
V kresťanskom kalendári oslavu slnovratu presunuli na 24. júna – na sviatok narodenia Jána Krstiteľa. Na tento deň sa logicky postupne presunuli slnovratové zvyky nazývané svätojánske alebo jánske (kupalá, sobitky).
Dedinské obyvateľstvo malo deň svätého Jána v mimoriadnej úcte a pripisovali mu rôzne magické vlastnosti. Na Jána sa nesmelo sadiť, ani prať.
V tento deň ľudia zbierali svätojánske byliny a rosa pozbieraná ráno na lúke mala vraj liečivú moc. Šťastie mal človek, ktorý chytil svätojánsku mušku a nosil ju pri sebe.
Známe bolo hľadanie pokladov pomocou rastliny „feračinový kvet“, ktorý kvitol len počas svätojánskej noci.
